reklama

Rozprávka o Behringove a zabudnutom zvitku

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina zvaná Behringovo. Ležala v strede starého kontinentu, medzi skalnatými Tatrami a rozvodneným Dunajom. Meno dostala po šľachticovi z polostrova, ktorý túto krajinu mal rád. Šľachtic považoval za pravých ľudí len tých, ktorí mali krivé nohy. Do ostatných nemilosrdne strieľal, alebo by najradšej nemilosrdne strieľal. V Behringove žilo veľa krivonohých. A tak, ako sa patrí na slušných behringčanov, celou silou bojovali proti tým, ktorí krivé nohy nemali Až kým si nevyslúžili obdiv grófa z polostrova a unikátne, vysokovážené pomenovanie Behringovo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Behringský kráľ bol zvláštny človek. Kedysi bol hradným šašom, ale panovník predošlej vlády nemal žiadnych potomkov, tak za kráľa vymenoval jeho. Celkom sa mu cnelo za starou prácou, tak z nostalgie nosil klaunskú čapicu. Jeho krivonohí poddaní najviac neznášali modrookých poddaných. Už celé stáročia. Volali ich modráci. Nazval ich tak istý Bolek, ktorý varil polievky v šenku. Odvtedy im to prischlo. Nikde ich nevítali, nepustili ich za hradby mesta, nedali im prácu. Modráci boli nútení žiť tak, ako vedeli, a z čoho sa dalo. Modráčikom robili v škole zle, vysmievali sa im, oddeľovali ich, alebo ich dali medzi slabomyseľné deti. Žili v neustálej chudobe, veľa z nich zomrelo. Kedysi dávno istý kráľ dokonca povolil hony na modrákov. V ťažkých podmienkach žili modráci všade na svete, ale v Behringove obzvlášť. Darmo nosili raybanky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Raz sa jeden chorý a nebezpečný krivonohý krutovládca susedného kráľovstva, zvaný Dolf, načisto zbláznil. Nechal si narásť fúziky, ofinku si sčesal nabok a vyhlásil vojnu každému, kto nemal krivé nohy a hnedé oči. Chcel obsadiť susedné kráľovstvá a vytvoriť najväčšiu ríšu na svete. Aj modráci boli na tom zle. Natlačil ich do lágrov a vraždil ich najkrutejšími spôsobmi. Aj keď zvrhli šialeného vladára a králi si opäť podeli územia, modrákom sa život nezlepšil. Spaľovali ich chalúpky, a nútili ich jesť surové žito, aby farba ich očí ztmavla.

Existoval jeden zvitok. Ak dobyvateľ získal územie, len v tom prípade bolo uznané za kráľovstvo, ak prijal a podpísal zákony obsiahnuté vo zvitku. Bola to veľká oslava, keď vtedajší panovník podpísal zvitok a Behringovo, vtedy ešte Podtatrovsko začala úradne existovať. Vo zvitku boli spísané práva, ktoré mal každý poddaný už len preto, že bol človekom. Či už to bol modrák, veľkonos, stejnolub či slamovlas. Nezávisle od toho, či platil dane, či pracoval, či bol chorý a či mrzký. Postupne ale vzácny zvitok zapadol prachom a stratil sa v hradných katakombách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Radcovia kráľa z polostrova sa raz spýtali oného nášho kráľa s klaunskou čapicou, čo robí pre dodržiavanie práv modrákov. Povedal, že stále sú v jeho kráľovstve skupiny, ktoré sa domáhajú svojich práv a nechcú zmeniť farbu svojich očí. V tej jeho popletenej hlave splietol ponožky s pančuchami, zabudol, že zvitok vôbec existuje, a v ňom stojí, že všetci majú právo na farbu svojich očí a nik ich nesmie nútiť nosiť raybanka a pandúri smú vrhnúť do žalára len zloduchov. Kráľ z polostrova sa rozhodol modrákom Behringova pomôcť, keď usúdil, že majú ozaj hlúpeho kráľa, a tak celé Behringovo upadlo do hanby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Behringovo navštívil aj známy hudobný skladateľ, gróf Janko Izba. Zložil famóznu hudbu k divadelným hrám, kde piráti naháňali chobotnicu, alebo kde sa gladiátori bili v ringu o život. Skladateľ chodil po svete, počúval ľudí, ako spievajú a komponoval svoje očarujúce veľdiela. Keď skladal muziku k hre o kráľovi levov, šiel hľadať tóny rovno do Afriky. A teraz komponoval hudbu k hre o veľkom detektívovi a potreboval práve tóny piesní behringských modrákov. Ej, bol to famózny pohľad vidieť grófa Izbu ako počúva podguráženého modráka Ruda v jeho domčeku a potom počúva spev statnej modráčky a sleduje tanec jeho radkyne a malého modráckeho chlapca. Aj gróf sa rozhodol pomôcť modrákom a hlavne modráčikom, ktorých stále v školách zaraďovali medzi slabomyseľných a nedostávali tak také vzdelanie, ako krivonohí. Dokonca sa gróf s krivonohými trubačmi úplne odmietol baviť. Oj, ďalšia hanba to upadla na Behringovo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tajomného zabudnutého zvitku sa kráľovská dvorana bála stále viac a viac. Chceli ho vymazať z pamätí poddaných a tvrdo trestali každého, kto ho čo i len spomenul. Dokonca aj princezná, ktorá nosila vo vlasoch krásny karafiát dostala žihľavku, ak sa niekto odvolal na oný zvitok. Neskôr v týchto situáciách začala trpieť dočasnou hluchotou, ktorú chytil od nej postupne celý kráľovský dvor.

Jedného dňa sa prisťahovala rodina modrákov do susedstva krivonohých. Bolo ich veľa, ale nemali viac peňazí na väčší dom. Ich vzťahy neboli od začiatku dobré. Krivonohý sused na nich stále volal pandúrov, púšťal im predĺžené oko do dvora a potom predal správy trubačom. Krivonohí ale videli len to, ako reagujú modrooký na tento teror. Našiel sa však jeden šľachtic z kráľovských radov, ktorý upozornil poddaných a trubačov, že za zlé vzťahy môžu aj krivonohí, lebo porušujú ich práva obsiahnuté v zabudnutom zvitku a krivonohý sused víta bandy zbojníkov ešte stále oslavujúcich šialeného kráľa Dolfa, ktorý v čase vojny upaľoval predkov modrákov. Princezná s karafiátom vo vlasoch a kráľovský kuchár s hlinou za nechtami vyštvali šľachtica - knieža Medziblata z kráľovského dvora. Ďalšia to hanba padla na Behringovo.

Hlúpa princezná s karafiátom, hlúpy kuchár s hlinou za nechtami a hlúpy kráľ s klaunskou čapicou zabudli v opojení moci, že len oprášenie zabudnutého zvitku a dodržanie zákonov, ku ktorým sa zaviazali, im zaručí členstvo v aliancii civilizovaných kráľovstiev. Možno čestnejšou cestou by bolo zvitok rituálne spáliť, vystúpiť z aliancie, rozpustiť kráľovstvo, poslať poddaných do cudzích zemí a nasťahovať sa na stromy, kde by mohli opäť žiť s poddanými opičej planéty a jesť banány. Mraky sa sťahovali nad Behringovom. Aliancia s nechuťou sledovala úpadok tohto kráľovstva a čakala príchod bohatiera, ktorý stratený zvitok nájde a krajinu zachráni. Ale ako sa rozprávka skončila, sa zatiaľ nikto nedozvedel.

Zuzana Pálošová

Zuzana Pálošová

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Myslím, že som vyrástla. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu