Dorezal? 2 alebo ako Adriána odretardovalo

Autor: Zuzana Pálošová | 5.8.2011 o 12:00 | (upravené 15.8.2011 o 8:46) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  982x

Pred niekoľkými mesiacmi som písala o mojom malom kamarátovi Adriánovi. Našiel v škole na parapete zaostrený príborový nožík a nesúc ho do zborovne sa cestou pobil s ďalšími dvomi spolužiakmi a všetci sa doráňali. A ako sa to patrí na slušné a kompetentné učiteľky, zavolali najprv TV Markízu, potom záchranku a nakoniec rodičov. Samozrejme bulvár urobil z Adriána potenciálneho rómske vraha a následky nenechali na seba dlho čakať. Samozrejme pančelky zabudli na detail, že za deti v škole zodpovedajú oni a obzvlášť za tie, ktoré sú v špeciálnych triedach pre mentálne postihnuté. Tak, ako Adrián. Ale to bude zas iný príbeh.

Chcem písať o Adriánovi a jeho osude po tejto nepríjemnej udalosti. Spolužiaci ho začali volať vrahom. Učiteľky ho prehľadávali každý deň pred vstupom do triedy, či nemá pri sebe zbrane. Dokonca zo strany učiteliek tam boli aj nejaké snahy urobiť z neho úchyláka.  Adriánovi dalo duševne poriadne zabrať, aby tieto urážky ustál. Ku škole mal stále väčší a väčší odpor až rezignoval úplne a začal padať do depresie. Jeho mama Lucia zvažovala, že ho dá prepísať do školy v najbližšom meste. Obvolala som teda všetkých päť škôl a zistila možnosti. Žiaľ štyri  boli bežné základné bez špeciálnych tried a jedna bola celá špeciálna, kde chodili mentálne postihnuté deti so skutočnou diagnózou. A Adrián sem, podľa mňa neodborníčky, ale aj známych v širšom aj užšom okolí, nepatril. Celkom patová situácia.

Poslednú možnosť som videla v rediagnostike. Odniesť Adriána k nezávislému psychológovi, ktorý stanoví mieru jeho mentálnej retardácie, ak teda vôbec nejakú má. Síce Adrián je už dosť starý, je siedmak, a nejakým zázrakom do bežnej základnej školy nikdy nechodil. Šupli ho rovno do špeciálky, lebo bol vraj „hyperaktívny" (aj ja som bola - pozn. aut.). Akokoľvek, v jeho veku zvládnuť preradenie späť do bežnej základky a dohnať všetko to učivo, by už bolo ozaj veľmi ťažké.  Spomedzi troch možností: ostať na škole v rodnej obci, kde ho šikanujú, preradiť ho do skutočnej špeciálky, kam nepatrí, alebo prestúpiť na bežnú základku, kde mu budú vlasy dupkom stáť z množstva učiva, ktoré musí dohnať, je ešte stále tá tretia najlepšia.

Odporučili mi VUDPAP - Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.  Dohodla som stretnutie a s Adriánom aj Luciou sme sa naň potom toho dňa vybrali. Adrián bol najprv trochu vyhúkaný, ale v prostredí, kde bol samý detský obrázok, kde zamestnanci behali v pestrom oblečení a v pásikavých podkolienkach, sa rýchlo upokojil a nakoniec bol celkom zvedavý „čo s ním budú robiť".  Pani doktorka ho zavolala a s Luciou sme naňho asi hodinu čakali. Adrián vyšiel s úsmevom a odchádzal evidentne s dobrým pocitom. Čakali ho ešte ďalšie štyri poldruhahodinové sedenia. Šli sme pekne spolu na všetky. Adrián nemal rád, keď sme meškali. Hnal sa dopredu a jasne naznačoval, že sme pomalé, máme si švihnúť a nemieni kvôli nám zmeškať.

Bol deň  posledného sedenie. Posledné vyšetrenie. Lucia mi naznačila, že podľa pani doktorky je úplne v poriadku. Vzrušením som sa takmer zajakávala keď sme sedeli všetci štyria v miestnosti plnej hračiek a pýtala sa pani doktorky, aká je teda Adriánova diagnóza.

„No taká, že žiadna nie je. On nemá v špeciálke čo hľadať!" odvetila doktorka.

Rozplakala som sa. Nie viditeľne. Teda aspoň si myslím, že nie viditeľne.

Potom sme sa rozprávali o možnostiach, ktoré prichádzajú do úvahy. Cesta z bežnej základky do špeciálky je legislatívne jasne ošetrená, ale naopak - to už nie. Bude to ťažký oriešok. Doktorka vyšla von zdvihnúť zvoniaci telefón.

„Teraz môžem ísť na hocijakú strednú? Akú len budem chcieť?" spýtal sa a oči sa mu placho rozžiarili. Ešte tomu asi nevedel celkom uveriť.

„Ak sa Ti podarí skončiť bežnú základnú, tak áno." odpovedám.

Lucia chápala širší význam toho, čo sa Adriánovi stalo a čo sa s ním práve teraz deje. Je jeden z prvých, ktorý bude mať oficiálne potvrdenú mylnú diagnózu. Diagnózu, ktorá kvalitu jeho života znížila na minimum, ktorá ho obrala o šancu byť v živote úspešným, dokonca asi aj o šancu mať obyčajný vodičský preukaz. Bol Róm, bol nepohodlný, zavadzal. Odstránili ho z dohľadu, z dosahu. Vyrastie a bude počúvať, že nepracuje a žije na dávkach. Učiteľky a psychologičky sa o to postarali.

Mám ešte jednu básnickú otázku na záver. Aké odškodné by ste žiadali od niekoho, kto vás úmyselne zranil tak, že ste skončili na invalidnom vozíku a vaše šance na kvalitný život by sa prakticky stratili?  Neviem ako vy, ale ja brutálne vysoké. A v novinách by ste neustále čítali, že ste zvýhodňovaní a „pozitívne diskriminovaní", lebo si nárokujete na invalidný vozík, kým ostatní občania, ktorí chodiť vedia, sa k nemu tak ľahko nedostanú... Celkom šialené, nie?

Tak aj ja tajne dúfam, že štát, ktorý z našich daní platí nesmierne drahé špeciálky, kam s obľubou strkajú rómske deti, má pre ne pripravený aj slušný balík na invalidné dôchodky, keď dosiahnu plnoletosť. Adrián nie je ani zďaleka jediný. Niekto by ale mal niesť zodpovednosť za jeho zničený život, aj za celú takto stratenú generáciu rómskych detí, odstavených od primeraného vzdelania v maxime ich schopností (ako hovorí zákon). Budú to neschopné psychologičky, ktoré stanovili krivé diagnózy? Neschopné učiteľky, ktoré „nemajú nervy" na iné, než biele, heterosexuálne, katolícke, slovenské deti? Štát? Alebo my všetci?

Šachmat! Ale pre koho?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?