Malí veľkí ľudia

Autor: Zuzana Pálošová | 25.10.2014 o 22:00 | (upravené 29.10.2014 o 12:25) Karma článku: 9,72 | Prečítané:  2520x

Stretla som známu na konferencii. Hovorila, že ma už sleduje dlhší čas a hodila by som sa do ich tímu. Zavolala ma na pohovor. „Kedy?“ pýtam sa.  „Teraz hneď!“ prekvapila ma. Tak sme šli, hoci bolo už neskoro po obede. V priestoroch Asociácie pre kultúru vzdelávanie a komunikáciu nás už čakala jej šéfka. Porozprávala som jej čo som robila v minulosti a šéfka prikývla. „Zuzka, ale tu sa pracuje.“ ukončila pohovor. Vtedy som ešte nerozumela, čo tým myslí. Však ja viem, ja pracujem. Furt. Pracovala som vtedy pre viac mimovládnych organizácií a plus mínus jedna... Za pokus to stálo.

Dostala som kopu výkazov od asistentov osvety zdravia a mala som urobiť analýzu ich pracovnej činnosti za 5 mesiacov. Bolo to v októbri roku 2012. Pracovali ako dobrovoľníci, oficiálne 8 hodín týždenne. Z analýzy sme zistili, že v skutočnosti pracujú v priemere až 8,5 hodín denne. Neskutočne veľa za malinký príplatok, ktorý sme im vedeli zaplatiť. Pritom robili veľmi záslužnú činnosť. Projekt začal v roku 2003. Ľudí vo svojej osade posielali na očkovania, prehliadky, či vyšetrenia, radili im, ako postupovať pri návšteve lekára, kam a kedy majú ísť, dozerali na to, aby brali lieky správne a včas, pomáhali lekárom s pacientmi, s ktorými si nevedeli rady, niekedy zachraňovali životy. Bola to práca, ktorá sa nedala zaplatiť. A robili ju preto, lebo sa stala pre nich akousi drogou. Úspechy a pocit, že pomohli alebo niekomu zmenili život, ich hnali vpred a vôbec neriešili, že to v podstate zaplatené nemajú. Kolegovia mi rozprávali, že im raz skončil projekt a nové peniaze ešte neprišli. Mali trojmesačný výpadok. Povedali osvetárom, aby nepracovali a nepísali výkazy, lebo nie sú peniaze. Výkazy prišli. Načas, tak ako každý iný mesiac. A na druhý zas a ďalší tiež. Hovorili, že s takouto prácou sa nedá prestať. Mali poslať ľudí s bolesťami alebo iným trápením preč a povedať im, že „nie sú peniaze, nepomôžem ti!“ ? To sa nedá. Nemali na to srdce...

Šéfka a celý kolektív už dávnejšie začali pracovať na tom, aby sa táto činnosť stala normálnou pracovnou pozíciou. Však osvetári pracujú osem hodín denne a prieskum to potvrdil. Prečo by za to nemali mať normálny plat? Mašinéria už bola rozbehnutá, pri okrúhlych stoloch sa stretával mimovládny, súkromný aj štátny sektor a špekulovalo sa, ako to celé urobiť. Trvalo to viac než 1,5 roka, kým sa našlo riešenie. V štátnej správe byť zamestnaní nemohli a vypadli aj ďalšie alternatívy, ako napr., že by projekt realizovalo priamo niektoré ministerstvo a jedinou možnosťou bolo vytvoriť záujmové združenie, Platformu, ktorá by združovala všetkých zainteresovaných, zastrešiť ju nejakou štátnou inštitúciou a spustiť projekt. Partnerom sa teda stal Úrad splnomocnenca. Ambície sme mali veľké, plánovali sme zamestnať a vyškoliť 300 osvetárov. Neviem, ako ostatní kolegovia, ale cítila som sa veľmi malá na túto úlohu. Toľko zodpovednosti som ešte nikdy na pleciach nemala. Kolega ma upokojoval, vravel, že šéfka vie čo robí, a keby mala pochybnosti, či to zvládnem, tak by mi túto úlohu nezverila.
 

Vyškolili sme prvých 40 osvetárov a v septembri 2013 zavesili druhú výzvu pre ďalších 80. Nie je to však také jednoduché. Ľudia z osád, práve tí, ktorých sa výzva týkala, sa informáciu o nej len s ťažkosťami dozvedeli. Kde neboli tereňáci alebo nápomocný starosta, odtiaľ prihlášky nechodili. Mali sme ešte tri dni času, sadli sme s kolegom do auta a vybrali sa do osád hľadať vhodných adeptov. Niekedy sme tie osady nenašli ani na satelitných záberoch, tak sme sa pýtali miestnych, kde majú osadu. „Zbláznili ste sa?“, „Tam vy len nechoďte!“, „Určite tam chcete ísť?“ Takéto a podobné reakcie sme zažívali a evidentne nás mali za bláznov.

Odstavili sme auto na začiatku osady a pýtali sa ľudí, ktorí sa okolo nás zhŕkli na niekoho, za kým chodia, ak majú zdravotné problémy, alebo kto im zvykne volať sanitku. Hľadali sme veľké Srdce, niekoho, kto by túto prácu robil aj zadarmo, alebo ju už robí, lebo to je jeho rola v komunite. Nebola to ľahká úloha. Nájsť niekoho s takýmito vlastnosťami medzi ľuďmi, ktorých vlastne nepoznáte.

Vajda prišiel neskôr. Zvestovali mu, že prišla návšteva a potreboval sa patrične obliecť. Prišiel a chvíľu nás sledoval. „Moja žena mi pichá inzulín každý deň. Je to výnimočná žena s veľkým srdcom.“ Povedal po chvíli. Utekala som za ním, kým kolega vypisoval dotazníky a životopisy s ostatnými záujemcami. Prišli sme do ich domčeka, kde bola jeho pani. Drobné žieňa s dlhými čiernymi vlasmi a vľúdnym pohľadom. Bývali vo veľmi skromnom príbytku s dvomi miestnosťami plnými vnúčat. Vypísali sme potrebné dokumenty, rozlúčili sa a šli ďalej. Do ďalšej osady. Pochodili sme  vtedy asi 20.

Projekt sa po byrokratických naťahovačkách v októbri konečne spustil. Cez víkend sme sa stretli so všetkými 120 osvetármi, podpísali zmluvy a v pondelok nastúpili.

Bežalo jedno školenie za druhým. Naši osvetári boli jednoduchí ľudia z osád, na školenie prišli v oblečení, ktoré mali doma, ale boli tam. Mnohí opustili osadu prvý raz. Boli veľmi vzrušení zo všetkého, čo sa okolo nich deje. Hotel, teplé sprchy, postele... Niektorí takéto vymoženosti okúsili prvý raz. Ráno som dokonca stretla pani (práve tú, o ktorej som písala vyššie), ako bezradne stojí pred automatom na kávu a premýšľa, ako z neho tú kávu dostať.

Pri komunikačnom tréningu sme hrali rolové hry - modelové situácie. Niekto bol osvetár, druhý koordinátor, ďalší zas lekár či starosta. Mali sa ísť predstaviť a povedať o svojej práci, pričom starosta bol raz otvorený spolupráci, v inom prípade nie. Ťažké na cvičisku, ľahké na bojisku. Bolo tam mladé dievča, ktorému sme najprv našepkávali, čo má povedať. Napokon šéfka povedala, aby hovorila po rómsky. Nerozumeli sme, ale podľa toho, čo sme videli, starostu jednoznačne presvedčila a víťazoslávne opustila „kanceláriu“.

Neskôr, keď sme tieto osvetárky navštívili v ich domácom prostredí, vystupovali úplne inak. Plachosť bola preč a suverénne jednali s ľuďmi z komunity. Lekárka si chcela jednu overiť, lebo neverila, že skutočne privedie na očkovanie deti, ktoré v ambulancii neboli od narodenia. Lekárka to už dávno vzdala a pochybovala, že nejaká osvetárka by spravila divy. Dala jej zoznam 200 pacientov a termín, kedy majú prísť. V určený deň sa v čakárni tlačilo 200 ľudí a lekárka nevedela kam má skôr skočiť.

Začali sa diať veci. Malé, veľké aj obrovské. Osvetári boli na úrovni partnerov. Ich koordinátori tiež. So starostom rokovali, až kým nevyrokovali, resp. mu neponúkli hotové riešenie, ktoré mal akurát požehnať a odklepnúť. Začali miznúť čierne skládky, aktivační pracovníci pracovali v osadách, nie len v centre dediny, začal  sa pravidelne odnášať odpad, vykonávali sa deratizácie a dezinsekcie, začala sa riešiť pitná voda. Ľudia, ktorí nemali potuchy o tom, že ich postihnuté dieťa má nárok na polohovateľnú posteľ či vozík a ak áno, tak netušili ako to vybaviť, mali zrazu všetky tieto pomôcky. Ľudia s chorobami, ktorí ani nevedeli že sú chorí, viacerí dokonca vážne, sa začali liečiť. Hromadné očkovania prebiehali ako po masle, bez polície a psovodov. Keď vo víchrici sanitka zapadla a nemohla prísť včas, dievčatko priviedol na svet osvetár...

V lete sme navštívili asistentku, ktorú som už spomínala.  Dlhé vlasy šli už dávno preč, hlavu jej zdobil slušivý účes, skromná chalúpka sa premenila na útulný domček s kachličkami na podlahe a ďalšími dvomi izbami. Lietala po osade s tlakomerom a vracala sa od pána chorého na tuberkulózu a s amputovanými nohami. Deň pred tým mu zadovážila vozík z lekárne a konečne bol po dlhom čase vonku na slnku. Asistentka sa usmievala a zdala sa byť šťastná...

Cítila som obrovskú hrdosť  a silu bojovať s veternými mlynmi. Len urobiť všetko preto, aby sme týmto výnimočným ľuďom udržali priestor, aby mohli pracovať a každý deň zmeniť jeden svet.  Bolo ťažké presadiť a presvedčiť, že najvhodnejší osvetár je človek z osady, ktorému ostatní jej obyvatelia dôverujú, že nie je dôležité, aké má vzdelanie a pokojne môže mať aj najnižšie. Vhodným, rokmi overeným vzdelávaním sa naučí všetko, čo potrebuje. Šikovný človek predsa nemôže byť obeťou školského systému celý život! Že ho učitelia odsunuli, ešte neznamená, že je neschopný, len moc tmavý na ich vkus. Každý sa dá vzdelávať a práca osvetárov bola pre nás priamym a nespochybniteľným dôkazom. Nezávislosť od samospráv, podpora koordinátora a vedenia, ako aj obrovská sieť ďalších osvetárov ochotných pomáhať a zdieľať svoje skúsenosti a postupy, urobili svoje. Nezávislosť. Bez rodinkárstva, kupčenia, podplácania, vydierania a zneužívania. Skutočná práca s výsledkami, z pozície partnerov.

Vo februári 2014 sa konala konferencia. Boli tam všetci osvetári. Prišli elegantne oblečení, sebavedomí a hovorili pred publikom a médiami. Tí istí osvetári, ktorí pred vtedy piatimi mesiacmi prišli v domácom oblečení, mali strach hovoriť po slovensky pred 20 člennou skupinou svojich kolegov, alebo problém kúpiť si kávu z automatu (viď obrázok nižšie). Boli to chvíle na nezaplatenie. Vôbec ma nemrzeli prepracované víkendy, horda nadčasov a strata osobného života. Toto proste stálo za to.

Paradoxne nás podporili ľudia na viacerých ministerstvách a verili nám. Verili tomuto projektu, aj tomu, že to má zmysel. Skladali sa na jeho chod. Pred európskou komisiou sme vďaka nemu nevyzerali ako štát, ktorí v tejto oblasti nerobí nič, hoci v tom čase bežal projekt len cez Asociáciu a zo súkromných zdrojov. Vláda nevláda, táto nás podporila. Projekt, pri prezentácie ktorého poslucháči vstávajú pri tlieskaní. Projekt, ktorý má uznanie ďalších krajín únie ale aj sveta. Projekt, vďaka ktorému môže byť Slovensko lídrom v riešení problémov obyvateľov osád.

Netuším, čo prinesie nové programové obdobie. Štát pokryl prechodné obdobie, ale financie potrebujeme zo štrukturálnych fondov, keďže ide o dočasne vyrovnávacie opatrenie. A verím rezortom, lebo tam pracujú aj schopní a múdri ľudia, ktorým netreba nič vysvetľovať. Verím, že urobia všetko preto, aby sme mohli pracovať ďalej a za ten krátky čas niekoľkých rokov, kým budú zdroje z Európskej únie, svet nezmeníme, ale Slovensko možno áno.

Konferencia v Poprade (február, 2014)Konferencia v Poprade (február, 2014)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?